Outdoor

Dneska má byť teplo, kukol som to aj na SHMU.sk. Mal by som isť niekde, kde som alebo nebol, alebo dávno nebol ale nech to za to stojí. Ďuro Ľupták čaká že asi pôjdeme na Muránsky hrad, ale to je len taký „light“. Tam sa mi nechce. Aspoň nie dnes , je tam síce krásne, ale dnes nie , dnes mám chtíč na niečo dlhšie, ale len jednodňové. Rozhodnutie bolo pevné, Kráľova hoľa z Telgártu. Ďuro tam ešte nebol, takže ideme. Ešte sme len vybočili od Červenej skaly a videl som hoľu v oblakoch, no čo už, hádam sa kvôli tomu nevrátime. V Telgárte sme sa prezul,i obliekli natiahli návleky a ideme. Krásny slnečný deň. Oblečený na ľahko, bez vaku len, iso nápoj v ľadvinke a snickers čokoládka. Teplučko, teplo, horúčava a som znova mokrý až po ponožky. Ešte že mám len tričko a tenkú bundu. Tretina je za nami a zrazu sa objavuje na chodníku sneh , hmm konečne chládok, slnko je pod obláčikmi a sneh príjemne chladí , tipujem do 10stupňov, ide sa dobre. Sranda, z leta si to pamätám také schodovité, všade skaly a zrazu je to naviate snehom a len taká rovinka, áno stúpajúca, ale ide sa po tom príjemne. Nejako hlbšie prepadnutá stopa vedľa vychodeného a tu ďalšia a tam znova ďalšia no musím si dávať pozor ak sa prepadn em bude to bolieť. Ďalšia tretina je za nami, no tu už stretávame turistov vracajúcich sa z vrcholu. Príjemný starší ľudia asi šesťdesiatnici zo slovami ak idete hore tak sa tam čerti ženia. Majú môj obdiv a športového ducha. No poviem Vám, ochladilo sa, no a keďže tu už nie sú stromy a ani kosodrevina, začína byť vietor riadne, ale riadne silný. Konečne vrchol. Síce v oblakoch ale oplatilo sa.Necítim si ľavú stranu tela a tváre. Mám dojem že mi bunda primrzla k mokrému tričku a to zas k telu . Zábery ako z expedícii niekde v Himalájach, pecka , veľká pecka.  Zas som si niečo dokázal . Pri značke som si v tom všetkom dal dole bundu a len tak v tričku som Vám chcel ukázať silu vetra. Za pár sekúnd som bol červený ako rak. Obliecť bundu naspäť a pustiť sa naspäť dole, keďže výhľad žiadny a vietor s  mrazom riadny.Na oddych som ani nemyslel. Rýchlo dole do teplejšej oblasti. Samozrejme zamrznutý sneh vyzerá inak smerom hore a inak smerom dole, slovom zábava, ani nohy nevedeli ako sa volajú . Tak som bol unavený že ani moje brzdy nefungovali a oddýchnuť si niekde v snehu tiež nie je boh vie čo. Tak som si to namieril až do Telgártu a tam si oddýchol . Celá túra trvala asi päť a pol hodiny Odporúčam každému. Nie je to tak náročné a viem z leta, že je tam veľmi pekný výhľad.

Autor: Ladislav Házik

Túra na Tisovskú Hradovú 28.marca 2010

Dnes počasie predurčovalo jeden krásny jarný deň, kuknem z okna Juraj z Lučenca je už pod oknom tak som zbehol dole . Aj Mayo už čakal pri aute, malé zvítanie a ….. kam dnes pôjdeme? Navrhoval som Hradovú nad Tisovcom, bol som tam prvý krát zo Stanlym a Jurim minulý rok niekedy v lete. No fakt vyšlo počasie ako malo, no a Hradová zaručovala pekný výhľad.

Pekne  a  jasne vyznačený chodník, vyzerá to tak že je toto miesto obľúbené pre viacerých. Vedľa chodníka sú urobené lavičky na oddych , musím pochváliť. Som aj vyskúšal , priznám sa som potreboval posedieť. Oblečené som mal vršok z termoprádla a nohavice 5.11. Tactical , musím povedať že sa mi šlo dobre .Pri mojej váhe sa potím a potím. Termoprádlo stíhalo ventilovať a nemal som pocit vlhkosti. Odporúčam každému športovcovi outdooristovi . Prestávku sme si dali pri slovenskej zástave. Je to  veľmi pekný výhľad a s tou zástavou je to dobrý nápad. Tu sa začína troška ťažší výstup a odporúčam dobrú a pevnú obuv, začína sa tu totiž taká malá hrebeňovka. Niečo neskutočné keď sa pozeráte na obidve strany z jedného miesta. Tu treba dávať pozor a naozaj ísť len po náučnom chodníku. Došli sme na bralo, ďalší panoramatický výhľad z výhľadom aj na Veporské vrchy aj na  Muránsku planinu. Tu sa nachádzajú aj ruiny opevnenia hradu a jeho vstupná brána. Pokračovali sme ďalej. Tu sme už narazili na tabuľku pribitú na strome „nebezpečný úsek“  Pokračovali sme a mali pravdu holé a holé skaly , nebezpečné ale krásne prostredie a tá príroda …. Naozaj treba dávať pozor , malá chvíľka nepozornosti a nie pekná spomienka. Nezabudnuteľný výhľad, zážitok a chvíľka ktorú som si tam hore venoval len sebe a mojim spomienkam .

Autor: Ladislav Házik

Viac foto: Galéria z akcií

Ku prameňu Rimavy

27. február 2010. Opäť raz jedna ideálna sobota na moju pravidelnú túru. Rozhodol som sa teda aj s kamarátom Jurajom, že si „dáme“ jeden tréningový výstup na Fabovu hoľu.Začali sme ako obvykle na Salaši Zbojská, kde fúkal teplý vietor. Blízke stráne a lúky už boli roztopené. Bolo fajn vidieť ich konečne bez snehu. Po „prechádzke“ smerom hore asi vo výške 1000 m. n. m. sa znova začína objavovať  sneh. Nadmorská výška proste nepustí. Príroda sa správa úplne inak v týchto výškach. Ale tak to má proste byť. Je to výzva. Na ceste smerom na Kučelach bol čistý ľad. Zaujímavé stúpanie ľadovým  chodníkom.


Pri turistickej značke sa objavuje opäť sneh. Noha sa mi zabára do snehu asi 20 cm ako do masla. Stopa po mne je zaujímavá. Sme na mieste pod troma kopcami. Je tu rúbanisko so závejmi zo silného vetra a tiež snehom, do  ktorého sa opäť vbáram „akoby nič“. Tentoraz je stopa asi 80 cm. Bez návlekov, ktoré na takého túry nosievam by to bolo určite nepríjemné. Turisti si mnohokrát neuvedomujú aké sú vo výbave dôležité a to hlavne v tomto ročnom období. Ja na ne nedám dopustiť a vrele ich odporúčam. Pokračujeme ďalej. Odrazu počujem rachot. Predo mnou sa odlomil vrch blízkeho stromu pod nánosom množstva snehu a činnosťou vetra. Teraz už chápem prečo niektoré stromy vrchy nemajú.

Vrchol Fabovej hole je v stromoch. Počas zaslúženej „až“ 3 minútovej prestávky nás vietor veľmi “nepotrápil”. “Radšej sa hýbme lebo primrzneme”. Rozhodli sme sa obaja. Cestou späť bola naša pôvodná stopa smerom nahor v snehu úplne zaviata. Po 40 minútach.  Pri Kučelachu nám to proste „nedalo“. “Poďme sa pozrieť  ku prameňu Rimavy”.Ten je od septembra minulého roku zrekonštruovaný. Cítil som to ako také  malé vnútorné poslanie keďže bývam asi 50 m od rieky Rimava v Rimavskej Sobote. S nemým úžasom som sa na prameň pozeral. Bolo to jednoducho úžasné. Napil som sa z prameňa a v kombinácii s prekrásnou prírodou okolo to bolo proste dokonalé. Rimava totiž to pramení v krásnom prostredí Slovenského rudohoria  na južných svahoch masívu Fabova  hoľa vo výške asi 1115 m n.m.
Po krásnom zostupe klasický záver. Zbojnícky dvor a pravé nefalšované kapustové halušky s baraninou čiže „Surovec“

Zase raz jeden super deň. Áááááách…………………..

Autor: Ladislav Házik

Viac foto viď galéria z akcií

Túra po Muránskej Planine

Dňa 8.8.2008 večer o 19:00 hod. sme sa stretli v bývalých kasárňach za účelom pochodu zo Zbojskej na Krokavu. Postupne prichádzali účastníci akcie: Jozef Machyniak, Roman Kotváč, Pavol Forgáč, Ladislav Házik, Jozef Kacian a priateľ z Maďarska Willi Grosman tiež člen IBSSA.
Po uložení batožiny do áut sme vyrazili. Cesta nám rýchlo ubiehala v očakávaní nových zážitkov.
O 20:00 hod. sme dorazili na Zbojskú, vyložili batožinu a šli sme na večeru na Salaš. Väčšina z nás si dala bryndzové halušky a baraninu. Po dobrej večeri sme si rozložili spacáky na verande. Dlhú chvíľu sme sa ešte rozprávali, ale postupne nám sadala únava na viečka. Spoločnosť nám robili dva kone pasúce sa na lúke. Načúvajúc zvukom prírody a hľadiac na hviezdy sme pospali.
Ráno 9.8.2008 o 05:00 hod. sme vstali samozrejme povzbudila aj cestovná horúčka. Jeden z koní bol zvedavý na ruksak a obhrýzal Jožkovu topánku. Keďže ďalej nechcel ísť bosý, vyliezol rýchlo zo spacáku a bežal po topánku. Začali sme sa baliť, Laco nám ukázal, ako správne pobaliť ruksak. Po raňajkách sme si ošetrili nohy púdrom a okolo 08:00 hod. sme vyrazili na cestu. Laco na čele udával tempo. Cesta bola dosť náročná, kopcovitá. Pri prameni sme si doplnili vodu do fliaš. Cestou sme stretli drevorubačov a počas chôdze sme si povedali pár viet. Po vyše dvoch hodinách chôdze do kopca sme zastali na chvíľku, ochutnali sme lesné plody, nabrali si vody a pokračovali v ceste hore kopcom, ktorého vrch bol ešte ďaleko.
Laco nás upozornil, aby sme si dávali pozor, pretože tam mohli byť vretenice. Konečne sme vyliezli na vrch Fabova Hoľa. Počas dlhšej prestávky na oddych, sme sa podpísali do knihy, ktorá tam bola na zapisovanie účastníkov, ktorí sa dostali až na toto vysoko položené miesto. Po prestávke nás čakala cesta dole kopcom, ktorá bola tiež dosť náročná, pretože sa šmýkalo, tŕpli nám kolená, ale nikto nedal najavo únavu. Kráčali sme statočne a odhodlane ďalej. Po zdolaní svahu sme prišli k chatke, kde pod dreveným prístreškom oddychovali dvaja turisti. Po krátkej pauze sme pokračovali v ceste asi 2 a pol hodiny. Keď sme dorazili k prístrešku, kde sa v prípade potreby dalo prespať, naše hladné žalúdky pýtali svoje. Preto sme sa tu naobedovali, načerpali nové sily a opäť vyrazili ďalej. Po dlhej chvíli sme sa zastavili pri prameni, doplnili vodu a ošetrili sme si nohy. Počas pochodu nám Laco dal inštrukcie ako treba niesť vak kamaráta v prípade núdze. Dorazili sme pod Muránsky hrad, zanedlho sme prišli na asfaltku. Cieľom celodenného pochodu bola chata, ale keďže bola obsadená, šli sme do senníka. Navečerali sme sa, ošetrili si nohy a uložili sa jeden vedľa druhého. Po náročnom dni sme unavení zaspali v priebehu pár minút.
10.8.2008 v sobotu sme si dopriali spánok až do 06:30 hod. Prebudili sme sa do hmlistého, sychravého rána. O krátku chvíľu začalo popŕchať. Po raňajkách a zbalení spacákov sme znovu vyrazili na ďalšiu cestu. Zastavili sme sa v dedinskom obchode, kde si niektorí dokúpili zásoby. Čakala nás cesta trvajúca asi 5 hodín. Mierny dážď sa zmenil na hustý lejak. Za chvíľu sme boli premočení do nitky. Pre rozmočenú pôdu sa do kopca šliapalo dosť ťažko. Cesta ubiehala pre náročný terén veľmi pomaly. Bola nám zima, prsty sme mali skrehnuté. Dážď sme už ani nevnímali, pretože pršalo v jednom kuse. Skrátka, počasie nám v tento deň neprialo.
Bolo potrebné sledovať aj značky, aby sme nezišli z cesty. Po 5 hodinách sme prichádzali ku chate. Zdalo sa, že počujeme medveďa. Boli sme ostražití , pretože stretnutie s touto šelmou je nebezpečné a chceli sme sa mu vyhnúť.
Na verande chatky sme sa prezliekli do suchých šiat, pretože nám bola veľká zima. Dali sme si horúcu polievku, čaj alebo kávu. Po ošetrení nôh nás čakala už len 2/5hodinová cesta na Krokavu.
Dážď už ustal i keď bolo chladno, kráčalo sa lepšie. Cestou lesom niektorí našli aj hríby. Na rázcestí sme prezreli mapu. Cez GPS sme dostali informáciu, ktorým správnym smerom máme ísť.
Každý z nás dostal svietiace tyčinky, pretože sa už stmievalo. Takto nás bude z diaľky dobre vidieť.
Pred 20:00 hod. sme dorazili do cieľa. Pred spaním sme si dali párky, čaj, chvíľu sme sa rozprávali. Pod stanom sme si unavené vybrali spacáky a zistili že sú vlhké po celodennom daždi. Niektorí sme sa poučili, že na takéto túry je potrebná lepšia obuv. Unavení sme zaľahli a o chvíľu zaspali.
V nedeľu 10.8.2008 sme sa zobudili o 07:00 hod. Pili sme teplý čaj. Počasie bolo pekné, svietilo slnko. Čakali sme na auto, ktoré doviezlo vybavenie pre paintball. Dali sme si aj sýte raňajky. Naplnili sme zbrane, rozdali masky. Po vysvetlení pravidiel hry sme si v lese obhliadli terén. Laco sa nevedel dočkať a niektorí z nás utŕžili pár rán.
Po preparkovaní áut bližšie k lesu, sme sa rozdelili na dve skupiny po 5 členov a boj o vlajky sa začal.
V snahe dostať sa ku vlajke protivníka sme sa schovávali za stromy a krovie. Utŕžili sme aj hodne škrabancov. Po zásahu bol protivník vyradený z boja, ale nie na dlho. Jedna hra trvala 6 min. a hrali sme sa opakovanie asi 12 krát. Všetkým sa nm hra páčila. Únava a hlavne povinnosti nás nútili hru ukončiť.
I napriek náročnosti sa nám na pochode páčilo. V niektorých okamihoch sme prekonávali samých seba. Chceli sme dokázať, že to aj napriek fyzickej a psychickej náročnosti zvládneme.

Autor: Jozef Kacián

Fabova hoľa 2.mája 2010

Aj som zabudol, že som sa vlastne na dnes dohodol z Robom Harnóczom, že ho zoberiem zo sebou niekde na „prechádzku“. Ešte že zavolal. Zavolal som aj Mayovi Žúdelovi , súhlasil a šlo sa. Už bolo pekne, teplučko , čo tak vyskúšať  „Fabovu“. Prečo nie. Títo dvaja tam ešte aj tak neboli, no a ja som tam bol naposledy v zime keď to bolo celé pod snehom. Naozaj krásny deň . Chodník bol suchý, všetko zelené, také nezvyčajné , keď som tu bol naposledy všade bol sneh a ľad. Neskutočný vzduch, dobrá energia všade okolo, to vychutnanie si toho všetkého , niečo neskutočné. Chodník už niekto pred nami začal čistiť od spadnutých stromov a aj turistické značenie na stromoch bolo čerstvo natreté. Som rád, že tých čo milujú prírodu a zvlášť tých čo milujú Muránsku planinu, je stále viac. Mayo a Robo sú tu prvý krát, snažím sa im ukázať to čaro naokolo , ale myslím že nemusím , vedia kde sa dostali a ocitli,  podľa výrazov ich tvárí usudzujem, že sú spokojní.

Zistiť niečo a nájsť ten pocit kľudu a pokoja v duši, je asi to najkrajšie čo si človek môže priať . Robo bol vlastne zvedavý kde pramení Rimava, „Poď ukážem ti“. No ľudia a priatelia, bol som tam v zime, a ten rozdiel, vidieť to takto na jar, dal zabrať aj mojim citom. Okolie prameňa upravené , altánok nanovo natretý. a oči mi šli vypadnúť, keď som zbadal tú spleť koreňov po starom strome, ktorý tu ostal na pamiatku nám všetkým. Bol tu vlastne aj v zime, ale keď  so sem chodil vtedy, tak  tu bolo  asi meter snehu tak som to vtedy prehliadol. Krásny zážitok a príjemné prostredie na nabratie tej pozitívnej energie, ktorú tak veľmi všetci potrebujeme v tejto uponáhľanej  dobe . Odporúčam každému sa aspoň raz za týždeň prejsť  po prírode. A ako lokal patriot Rimavskej Soboty kladiem za povinnosť každému z vás navštíviť prameň Rimavy.

Autor: Ladislav Házik

Juraj Ľupták

Prvý krát som išiel na túru s mojim veľmi dobrým kamarátom Stan-lim. Tomu vtedy pre mňa bláznivému nápadu predchádzalo jeho rozprávanie, aké je fajn ísť horou a vyčistiť si hlavu. V tom čase som nemal ani šajnu o tom, čo všetko mi to prinesie. Moja prvá túra bola krátka túra na Pohanský hrad – cca 4hodinová prechádzka rovinou zakončená malým stúpaním a pekným výhľadom zo skalnatého brala. Pre mňa to bolo niečo fakt nové a ešte dva dni po tom som mal svalovku. V tej dobe som mal 22rokov a 58 kíl. Celkovo som sa necítil dobre ale táto skúsenosť mala navždy zmeniť môj postoj k sebe a svojmu telu.

V to leto sme ja a Stan prešli zopár miest, ako sú menšie kopčeky pri Málinci a turistické trasy v tom okolí. Po lete prišla jeseň a Stan dostal nápad že zavolá svojmu kamarátovi Lacimu Házikovi (mozgu našich dnešných turistických výprav). Laco sa snami nemaznal a hneď nám dal poriadnu zaberačku na Fabovu Hoľu – tú túru si pamätám veľmi dobre. Bola to moja prvá túra na snehu, v obyčajných pracovných topánkach, v  starých vojenských gatiach a absolútne nevhodnej bunde bez gamaší. Skratka vôbec som nebol v obraze ako sa obliecť a totálne som nevnímal prírodu okolo seba. Túru som napriek tomu prešiel ale pamätám si, že vtedy som sa dostal na hranicu svojich vtedajších možností… Odvtedy mám nachodené spústu kilometrov s Lacim a Stanom. Týmto dvom pánom by som sa aj touto cestou chcel poďakovať za to že mi ukázali cestu ktorá mi dala veľa do života.Dnes mám 24 rokov 76kíl a môžem povedať, že vďaka turistike som sa vrátil k športu, cítim sa celkovo lepšie – poznám svoje telo a svoje možnosti a teším sa kedy dáme s Lacim ďalších 10 hodín čistej chôdze v nejakom lejaku, no a ja prídem domov a  nič mi nie je. Vrelo odporúčam každému, kto nie je spokojný so svojím telom, máva zlú náladu, alebo má stresové povolanie. Každý kto si chce otestovať svoje schopnosti a nechce len čumieť na Facebook, nájdite si čas a bežte sa raz, dva krát do mesiaca prejsť na poriadnu túru – netvrdím že je to jediná cesta ale určite jedna z fungujúcich možností! Autor: Juraj Ľupták

Výstup na Klenovský Vepor 1338 m.n.m.

Cieľ je jasný – Klenovský Vepor 1338m.n.m. Ráno som vyzdvihol Paľa Garaja z pred policajnej stanice, ktorý mi s úsmevom otvoril dvere na aute a vraví: “Neboj sa, zato že sa bavím s policajtmi som normálny”. Išli sme za Lacom Házikom do RS. Laci trochu meškal asi bojoval s ponožkami alebo čo:  Do poslednej chvíle sme nevedeli po ktorej značke vybehneme na Vepor. Ani jeden z nás tam ešte nebol, takže sme sa nakoniec ako inak rozhodli pre najťažšiu trasu.
Prišli sme na Zbojskú a vyrazili sme okolo 10:30 – čo bolo trochu pozde vzhľadom na to že nás čakalo 8 hodín podľa značky. Na protiľahlý kopec sme vybehli ľahko a Paľo dával jednu príhodu za druhou. Vysmiaty sme prišli po lúke až k lesu. Po pár metroch sme narazili na medvediu stopu. Bolo to medvedie mláďa. Škoda bola, že sme ho nestretli. Smerovali sme ku Gazdovskému dvoru. Podľa mňa jedna z najlepších kolíb akú som kedy videl. Varia tam vynikajúce tradičné jedlá a personál je veľmi priateľský. Bohužiaľ pred výstupom, ktorý nás čakal sme si museli nechať zájsť chuť a sústrediť sa na šľapanie, nie na jedenie. Od gazdovského dvora ide prvé väčšie stúpanie takže sa konečne trochu zapotíme. Vyšli sme na okraj kotliny, z ktorej bol veľmi dobrý výhľad na Vepor a v diaľke bolo vidieť aj Tatry.
Prešlo pár minút a prišli sme k chatke so studničkou, kde sme sa osviežili a dali sme si menšiu pauzu pri neďalekej značke. Boli sme niekde v polovici cesty nahor, ale ešte stále nás čakali dobré dve hodinky cesty. Od značky pri chate sa ide cez rúbanisko až ku Klenovským blatám. Fakt zaujímavé miesto – niečo ako rašelinisko.
Odtiaľ sme rýchlo zbehli lesom pod Vepor – značka ukazovala 40 min hore a bolo jasné, že miestami to bude strmé. Výstup na Vepor samotný je plný vyhliadok. Fakt stojí za to prejsť tú dlhšiu trasu, pretože samotný vrchol vám vyrazí dych. Zaujímavé stúpanie, serpentíny, skaly, korene stromov okná z výhľadom na Klenovec a zo samotného vrcholu je vidieť Západné Tatry, Čierny Balog a Nízke Tatry a tiež Klenovskú priehradu. Zážitok fakt silný podľa môjho názoru. Ako sme sa tak kochali panorámou, všimli sme si ako sa na nás valí obrovské mračno. Laco sa zadíval na to mračno – chvíľu bol ticho a potom povedal: “Nemá význam ponáhľať sa dole – tak či tak zmokneme” tak aj bolo. Zbehli sme ešte kus po hrebeni k vrcholovej knihe – Paľo nás zapísal a ako sme sa otočili začalo pršať.
Našťastie po pol hodinke dážď ustal a my sme pomaličky došli dole na Gazdovský dvor. Paľovi nevydržalo koleno, ale ako správny chlap zaťal zuby a cez bolesť zišiel až ku Gazdovskému dvoru. Tam sme sa pôvodne nechceli zdržiavať, ale keď nám ponúkli kapustnicu za 1€ to sa nedalo odmietnuť. Trochu sme posedeli a zbehli sme na Zbojnícky dvor – ja a Laco doslova – posledných 500m sme si zabehli. Svaly som mal také prekrvené, že som skoro ani nepotreboval dýchať – bežal som ľahko ako nejaké zviera. Na zbojníckom dvore sme sa riadne dorazili jedlom Laco liter a pol žinčice a halušky baranina všetko ako má byť – kopec srandy posedenie s majiteľom – nejaké historky, pár noviniek. Z koliby sme odchádzali okolo 21:30. Cestou do RS som zaspal. Nedeľa mi prešla tak rýchlo že sa mi to zdalo ako pár hodín. Mali sme s chlapmi takú debatu o tom, ako sa niekto dokáže nudiť a presedieť hodiny doma na zadku a uzavreli sme to tak, že sa to moc chápať nedá. Naša nedeľa vyzerala tak, že sme zdolali Vepor, videli sme zase niečo nové a celkovo sme si zas raz dokázali že kondícia rastie.

Autor: Juraj Ľupták

Gazdovský dvor, alebo raj na zemi.

Idem a idem, no a ja  aj viem kde som, ale ako som sa sem dostal ?  Ako prvé ma pri zmysloch napadlo fatamorgána . Tak ale keď som cítil vôňu grilu, dobre že som nebuchol čelom do tabule s veľkým nápisom Gazdovský dvor, uveril som a potvrdil som si . Lacko môj , som tu správne a toto všetko je aj pre mňa. Úžasná chalúpka, či drevenička v strede ničoho a s grilom, aký som ešte fakt nikdy, ale nikdy nevidel a to som už videl hoci čo. Dovolím si tvrdiť, že ten gril je unikát a už aj kvôli nemu, si ho „len tak  obzrieť“, stojí za to vyteperiť sa tam .

S nemým úžasom obdivujem do detailov prepracované všetko naokolo. Stoly, lavice, podlaha,  šporák na drevo, či upravené okolie dreveničky a samozrejme má to svoj štýl. Patria k tomuto všetkému ako bonus ovce , zablúdená krava s teľaťom a nejaký pes, čo ma skoro zožral.  Musím Vám to povedať. Si predstavte, že ste v strede ničoho a kapustová polievka tu stojí 1 euro! Žiadna vysokohorská prirážka. No a ako bonus, som dostal haruľu- zemiaková placka či baba, ako len chcete nech sa to volá. No a  aby grilovaný tanier stál 2 eurá, tak vtedy  som sa šťastím  rozplakal. Viem kto to tu celé vyšpekuloval a patrí mu môj obdiv.

Zahraničí turisti by asi opakovali donekonečna PARADISE.  Je to jeden úžasný človek a zhotoviteľ snov Igor Vlček z Pohronskej Polhory. Už dávnejšie sme sa stretli na salaši Zbojská. Myslím, že je aj autor tohto projektu. Poznám ho len krátku dobu, no za tú chvíľu sme pár krát pokecali a ja len dúfam, že sa mu splní každý sen, alebo nech sa mu všetky jeho myšlienky či nápady stanú  skutočnosťou, pretože mi pocestní,  potulní, či turisti, sme mu vďační za každý jeho výtvor.

Autor: Házik Ladislav

Takže Šomoška.

V podstate má človek na výber trasu zo slovenskej alebo maďarskej strany.
Zo slovenskej to trvá k hradu cca 35 min z maďarskej asi 5 min. Prístup je veľmi dobrý. Autom sa dá dostať až k parkovisku, kde si treba kúpiť lístok a dá sa tam kúpiť aj občerstvenie. Pri parkovisku je terasa, drevené preliezky pre malé deti a dá sa tam aj opekať. Skôr ako k túre, by som to prirovnal k veľmi príjemnej prechádzke. Spodná časť trasy ide popri potôčiku. Dajú sa tam vidieť jazierka, drevené mostíky a celkovo je tam príjemný vzduch z rozvírenej vody. Asi tak po desiatich minútach prídete  k jazierkam kde sa dá napiť zo studničky a posedieť. Od tohto miesta sa začína mierne stúpanie. Všetko je to lesným chodníčkom. Po pár minútach sa cestička mení na skalnatú a dorazíte k čadičovému vodopádu. Fakt jedinečný úkaz – stojí za to ho vidieť. O pár metrov vyššie sa nachádza zase ďalšia „raritka“ a to kamenné more. Od kamenného mora je to
len kúsok ku hradu. Pri hrade je malý stánok s občerstvením. Zrúcanina je pomerne
zachovalá a všade su lavičky výhľady a na slovenské pomery, nevídaný úkaz ako plastové vrecia na odpadky. Šomoška je vhodná na výlet s priateľmi, opekačku, relax v prírode. Kľudne tam môžete zobrať malé deti – zvládnu to bez problémov. Keď budete mať šťastie stretnete aj jedinečný úkaz – „olácku“ cigánku v opätkoch. V mojom ponímaní Šomoška – jedna z atrakcií, ktoré sa oplatí aspoň raz vidieť naživo.

Autor: Juraj Ľupták