Survival stage

Rudolf Merčák
Čestný člen od roku 1998.
Jeden z prvých športovcov, ktorý sa začal  Paintballu , tomuto adrenalínovému športu v meste Rimavská Sobota venovať. Pamätám sa keď prišiel na tréning prvý krát. Nedokázal z tréningu odísť. Bojovník ako sa patrí. Za dva víkendové dni prestrielal celé svoje úspory. Páčilo sa mi na ňom, že má zdravé zmýšľanie, vedel sa rýchlo rozhodovať, mal predurčené byť vodca a to mal vtedy len 18 rokov. Dokázal prijímať informácie a vedel zároveň počúvať. Z davu možno nevytŕčal z dôvodu „nechcem byť zaujímavý“ no zaujímal sa snáď o všetko. Keď som mu oznámil že idem zorganizovať tábor na prežitie, dopredu so vedel že povie „Tak na toto pôjdem“. Aj bol. Práve to bol dôvod prečo viem o ňom dosť na to aby som o ňom mohol niečo napísať.
Človek môže mať veľa kamáratov, známych či priateľov , no to či sú to „tí praví“ zistíme ak sme v núdzi, vyčerpaní, unavený, hladní a smädní. Pamätám  sa  aký bol unavený po niekoľko dňovom pochode keď už skoro každému došla voda, prišli znaky  únavy a on sa zo svojou dávkou vody podelil. Možno si niekto povie: veď to je len voda. Ale ak viete, že máte pred sebou 5 hodín chôdze v horskom teréne. Rozdelil ju medzi kamarátov…. Nemyslel na seba, ale na iných preto viem aké bolo jeho srdce veľké.
Nikdy nezabudneme na jeho humor a na hlášku ktorú nám raz na prežití povedal.
„Si predstav že prídeš domov z prežitia domov unavený, obed všetko …. a ty povieš nie mama ja si dám čínsku „vifonku“ a presťahujem sa do pivnice a budem tam spať v spacáku“. Rudy. Pamätám sa ako sme sedeli v lese v snehu a po tejto jeho hláške sme vybuchli smiechu.
11. marca Rudy zomrel, tragicky, no nikdy na neho nezabudneme, česť jeho pamiatke. Si bojovník akých je na zemi málo.

Stanislav Hukel
Stanley , čestný člen asociácie adrenalínových športov od roku 1998
„Stanley“, podáva mi ruku 20 ročný mladý chlap 125 kg živej váhy. Po tichu si hovorím, „čo je toto za kamión“. Ak sa tento rozbehne tak prevalcuje všetkých čo sa mu postavia do cesty. Dávam mu do ruky paintballovú zbraň,  nabije , namieri , strelí a trafí . Hm, dobre, skús to ešte raz. Nabije namieri , strelí a trafí. Pekne,  zopakoval dobrý výkon. Dobre tak poď. Rozdelím chlapcov do dvoch teamov, pripravení? „Pozóóór“, kričím, „hra“. Stanley šprintom zmizol z dohľadu, Ups, toto bude asi nejaký vytuningovaný  kamión. Bojovník, akých je na svete z toho mála čo je málo. Bola to kombinácia sily a inteligencie , je to čistý vodca teamu. Je to „Viking“ ako sa  patrí . Po tréningu som mu povedal že v lete organizujem tábor alebo skôr „stage“ na prežitie. Je to militantne založené.

Teda ak chce môže ísť. Odpoveď bola samozrejme áno. Problém nastal, keď sme mali začať zlaňovať a jemu 125kg vážiacemu mocnému chlapovi, bola každá lezecká sedačka malá. Nevadí , problém bol vyriešený keď sme na neho natiahli sedačku z paraglaidového padáka. Zhodil lano z 12poschodového vežiaka a zlaňoval bez problémov. Možno si poviete, ako takýto mocný chlap dokáže za dva týždne prejsť 250 km, ľahko. Za dva týždne mu klesla váha na 101kg. Do dneska je z neho zanietený outdoorista, so zameraním na trasy nad 150km, alebo v horskom teréne na niekoľko dní. Stanley, nech nám to v tých horách spolu  vydrží ešte dlho a dlho.

Radoslav  Rada
Rado, čestný člen asociácie adrenalínových športov od roku 1999
„Kedy začína ta „stage“ na prežitie?“ Spýtal sa ma Rudo .“ Už o týždeň“. Odpovedal som mu.     “Mohol by ísť aj môj bratranec?”

Rada som pred tým vôbec nepoznal, no na prežití za dva týždne som ho spoznal. Tak rozumný, kľudný a rozvážny , asi takto by som ho definoval ja. Ľudí ako je on ,asi treba hľadať, no  a keď ich stretnete, máte dojem, že Vás stretlo porozumenie a hlavne niekto na koho sa môžete v núdzi obrátiť a spoľahnúť.  Je to kamarát, priateľ čo nevie povedať nie nedá sa, nepomôžem. Hlavne je to bojovník.

Písal sa rok 1999 . V deň začiatku stáže, ako všetci ostatní, pekne pobalený na stanici čakajúci vlak, ktorý nechodí a nechodí im hovorím, že veci čo majú v rukách a mimo vaku im zoberiem, nech si nechajú len vak a súčasťou výcviku je premiestnenie sa z bodu A do bodu B, v pohode , nadšení, čo je to prejsť sa. Hovorím pôjdete tam, potom tu stadeto, sem a tam potom …… Prišli. To čo mal Rado na nohe som ešte nevidel. Otlak, no a v ňom ďalší otlak. Chudák, povedal som si, lebo ešte nevie že ho čaká ďalších 250 km za dva týždne a toto  bolo len tak. Vlak, ktorý ich mal doniesť v ten deň nešiel. Nepovedal som mu to zistil to sám. On to prešiel a celý výcvik vydržal , nepustil som ho akurát do vody v Budikovanoch kde sa celý deň vlastne „brdlalo“ v blate a robil sa bivak na vode, ale aspoň vďaka nemu je to celé zdokumentované. Hovorí mi, že už má aj pištoľ pochválil sa mi , na strelnici pri výcviku sa mu darilo v prvý deň trafiť aj terč, musím povedať že som bol prekvapený ako sa za dva týždne zdokonalil v streľbe. Bol jeden z najlepších strelcov na prežití. Prekvapila ma aj jeho pohybová kultúra a práca so zbraňou nie len v stoji ale aj za pohybu. Ostalo mu to dodnes, rado strieľa v niekoľkých športovo streleckých kluboch je členom Slovenského streleckého zväzu, Slovenskej asociácie praktickej streľby a členom IPSC. Je uznávaný rozhodca a to na medzinárodnej úrovni. „Rado, kocúr drž sa a verím že spolu ešte niečo vystrieľame“.

Peter Visnyai

Pepo , čestný člen asociácie adrenalínových športov od roku 1998

Stanley mi predstavuje chlapa, asi 60Kg vysoký a podľa bielej tváre usudzujem, že v živote nevidel slnko. Ahoj , ja som Pepo , hovorí. Pepo inak nehovorí, tak hovorí namiesto neho Stanley. Je dobrý v počítačoch isto sa nám zíde. Vtedy  som pochopil prečo je taký biely .Dobre berieme ho  do teamu. Tiež som nikdy nepochopil ako sa taký vysoký tenký dokáže poskladať za pneumatiku aby ho nebolo vidno a pri behu sa nedolámať. No po niekoľkých tréningoch sa Pepo nápadne zlepšil, bol plnohodnotným členom teamu . Počuj robím takú, idem, prehovoril skôr ako som to stihol dopovedať. Prvý deň na stáži som naplánoval taký presun, pekný pochod . Pri prvej prestávke Pepo zaľahol na zem a myslel som že tam ostane. Nečudoval som sa tomu, tenšieho človeka som ešte nevidel a keď na seba nahodil naprataný vak….chudáčisko…. Druhú prestávku som naplánoval na dedine Rovné, už bolo okolo obeda a chlapi mali za sebou od štvrtej hodiny rannej už osem hodín chôdze. Bola to vlastne ešte len v polovica dňa, polovica túry, no a trebalo sa vrátiť ešte aj späť. Nikto z nich nebol zvyknutý na takéto niečo  a to bol ešte len prvý deň.  Keď som povedal že dole bude prestávka, Pepo sa rozbehol, no ale tak že sme ho nevedeli nájsť. Dobrý kilometer nám vtedy dal , našli sme ho sedieť pri potravinách . Pepo a Stanley boli dvaja účastníci kurzu „stage“ ktorý absolvovali aj záverečný pochod, tu by som chcel podotknúť že „ len oni dvaja to dali do konca“ Dneska má Pepo dobrých 115Kg a ako inak robí vždy za počítačom. Ale viem, že outdoor a hory je jeho srdcová záležitosť.

Köböl Jozef

„Jóži“  čestný člen asociácie adrenalínových športov od roku 1999

Sedím v Galérii na káve a čakám na niekoho čo má paraglaidový padák.  Zjaví sa chlapík, podáva mi ruku , ja som Jóži, ahoj. Debata sa točila o lietaní padákom , no slovom úžas. Hovorím si, už aby som bol niekde na kopci , rozbehol sa a vzlietol. Povedal, nie je problém, skočíme na západ tam je kopec akurát na prvé vyskúšanie. Dohodli sme sa a stretli sme sa tam ,no úžas. Natiahol som to na seba rozbiehal sa dolu kopcom , kým som prišiel na tú techniku ako dostať padák nad hlavu . Riadne som sa nabehal.. Vieš ty čo, budem robiť v lete „stage“ , prídeš?  Kto ho nepozná, tak také zvedavé oči ešte nevidel. Prídem. Aj prišiel , to ale nevedel že sa bude veľa“ prechádzať“, a hneď prvý deň mal dosť keď prišiel do tábora pešo z ostatnými . Držal sa dobre, len nepovedal že je astmatik. Ale bojovník je to ako sa len patrí , striedal farby ako chameleón a šiel. Myslím že ho aj tak bavilo najviac záškodníctvo, pasce a tak. Samé malé prekvapenia vo forme tresku, blesku a plesku. Ak by som ho mal definovať , jednoznačne inteligentný , rozvážny , zvedavý a hlavne kľudný , pozor ale za týmto všetkým sa skrýva prešpekulovaný Jóži, inak ho nazvať neviem. Jóžimu sa na stáži darilo strielať z pušky naozaj dobre.  Je v tom dobrý, no a ostalo mu to do dnes. Strieľa slovenskú ligu, asociácia presnej streľby Slovenska, bol druhý na 750m v roku 2009. Jožko drž sa a verím že spolu ešte niečo zastrieľame.