…. nahádžte si veci do áut, to malé červené bude nosiť proviant. Poprosím niekoho, čo s tým červeným samurajom bude cestovať. Ticho. Peťo, ty by si mohol zobrať aj Silviu, toto je redukcia, potom ti to tam povysvetlujem, teraz rýchlo vypadnime z mesta, kým je svetlo. Patrol natrieskaný proviantom a vecami pokusných turistov na čele kolóny, trieskame sa na Zbojskú kde nás už privítal Igor. Inak on je otec myšlienky sedla Zbojskej a budem, rád aby sa takýto ľudia dali klonovať. To aby bolo takýchto myšlienok ešte viac. Viem, má to ťažk,é k peknej prírode patrí aj dodržiavanie určitých pravidiel a zákonov k jej ochrane, a čo Vám to tu budem vysvetlovať, poznáte to.

Igor vysvetluje, ako sa dostavíme do sedla burdy, kde na nás čaká novopostavená koliba, tu už musím všetkým zúčastneným vysvetliť, že ideme do prírody, do naozajstnej prírody, a treba počítať, že elektrina, vodovod a sprchy s toaletou určite nebudú.

Cestou necestou strom spadnutý do cesty a riadny horekopec  naznačuje mojim milým, že to myslím s prírodou vážne, a drevenica koliba v národnom parku muránskej planiny, a cesta k nej dá mojim rekreantom zabrať, ubytovanie sa v jednej miestnosti a pochlapenie sa poniektorých, kto silnejšie a vážnejšie chrápe možno nebol sen tu zúčastnených dievčat, no o to vážnejšie bolo zistenie, že toaleta je niekde hentamtým smerom, niekde v lese. Po zoznámení sa rekreantov som im musel o jednej v noci prikázať  zalahnúť. Ráno ako každé iné ale predsa, toto, toto bolo predsa len iné. Za denného svetla obdiv miesta, kde sa nachádzame nemal konca, toaleta búdka ako ju každý poznáme s panoramou a výhľadom do lesa, ak umyť tak v tom potoku čo je 200 metrov tam tým smerom, no mal som čo robiť, aby som ich stade dokázal odtrhnúť a pripraviť sa na ďalší program. Po zvažnici sa presúvame do Tisovca, GPS ukazuje, že potok ktorý vedľa nás tečie, je Rimava.

Prichádzame do Tisovca a pripravujeme sa na malý ale o to krásny výstup na Hradovú. Nepočujem nič len dýchajúcich ale silno dýchajúcich úradníkov, miestami mám dojem, že ma chce predbehnúť lokomotíva. Inak na čelo sa dostal a ostatných psychicky podporuje Maťo alias Noga, v jednej ruke cigareta v druhej termoska a v nej chladený tatranský čaj. Nepochopil som to dodnes , jeho doping a výkon. Hradová je krásne miesto, asi 45 minút od Rimavskej Soboty, Hrad – dnes ho tvoria nepatrné zbytky murovaného oplotenia. Nachádza sa na strmom vápencovom vrchu, je 887 metrov vysoký a je na okraji Muránskej planiny. Výhliadka zo skál každému zúčastnenému vyráža dych a zrazu každý  pozabudne na utrpenie, ktoré som mu spôsobil prechádzkou na tento kopček.

Ďaľšie ubytovanie je v sedle Chlipavica na gazdovskom dvore. Príchod k malej drevenici každému vyrazil dych tým čo videl. Pohoda, príroda, senník, domáce zvieratá, kľud a gril ktorý má svoje pomenovanie, lokomotíva dali zabrať každej duši. Boj o miesto na spanie a ponaučenie, ktorý viac a neznesiteľne chrápe, práve začal. Našťastie všetci z kancelárie nevedia oceniť pohodlie sena v senníku a tak sa potichu spolu s Henrichom praceme do sena. Po krásne prežitom slnečnom dni pripravujem rekreantov na ďalšiu úlohu a tou je Čertova dolina.

Čertova dolina je niečo ako Slovenský raj v malom, vysvetľujem im, že si treba zobrať čelovky, pretože je podvečer a síce 15 minút ktoré budeme v doline budú už tmavé  no na konci je výstup na cestu, tam nás bude čakať zbojnícka strela, ale ak to rýchlo zbehneme, hneď sme aj naspäť. Ak by som im povedal o dĺžke Čertovej, nikto by nešiel a ukrižovali by ma. Sadla tma a čelovky sa veľmi ale veľmi hodili, nemusím hovoriť, že už im to o tej dĺžke došlo, ale s hodinou nikto nepočítal, no a to, že strela je výmysel im došlo tiež, keď som povedal, že sme na konci a vraciame sa späť, Spery ma skoro zastrelil a každá skala na ktorú stúpil, mala svoje meno. Po dvojhodinovej prechádzke s čelovkou na hlave sme došli na kolibu Zbojská, kde každého čakala večera, nemusím hovoriť aké všelijaké mená som mal. No pevne som veril a dúfam, že na toto niečo nikdy nezabudnú.

Sedlo Chlipavica, ovčí syr, káva prebudenie sa do rána v ktorom všetci čakajú, čo nové ich ešte môže stretnúť za takú krátku dobu. No, program je pripravený a také malé vedierko plné mäsa v marináde sa nakladá do auta, k nemu rošt , drevené uhlie. Ideme do Tisovca, tam nás čaká kamarát, povedal som a šlo sa.

Miro rozdáva papiere, na ňom samé šípky a čísla, za moment vysvetlené a všetci už vedia, že je to itinerár. Štartujú sa autá, za okno sa dávaju povolenky na vstup do lesa a každému je jasné, že sa začína offroad. Veľmi dobrá akcia do momentu, kedy  sa stala ešte lepšou no a pričinila sa o to Janka, ktorá mi prevrátila auto, medzi offroadistami výraz známy niekto dal búdku. Novozúčastnený ako Júlia a Petra čakali krv a hrôzu, no moment prekvapenia: ja vysmiatý sa trepem cez okno a všetci držia naklonené auto ako hluchý dvere, no čo prevrátime ho naspäť a pokračujeme. Laci vodič samuraja si tu búdku zopakoval ešte asi dvakrát. Neskutočná trasa, ktorú nám pripravil Miro mimochodom jazdí závodne spolu s Petrom, jeden aj druhý organizujú offroad Tisovec a Rimavská Sobota. Myslím je už čas aj na obed a gril preplnený mäsom dáva celému dobrodružstvu ďalší červený bod.

Je čas vyzdvihnúť speleontológov a vrhnúť sa do ďaľšieho dobrodružstva, toto bude zase niečo iné, pretože bude vlhko, špinavšie, ešte špinavšie a ako bonus netopiere. Je to pod zemou a ide sa tam po rebríkoch, povinne každý čelovku, ruky voľné vysvetľuje Dušan a Janko. Neskutočný zážitok, hlavne treba každého pokrstiť, tu prichádzam ja a teším sa, keď môžem každého natrieť poriadnou dávkou mazľavého blata a to rovno do tváre. Keďže nás bolo trochu viac, museli sme ísť dolu na dvakrát, rebrík som vyskúšal teda dvakrát, no mal som dosť čo vám poviem. Len tak-tak sme stihli kolibu na Zbojskej, no na to sú priatelia aby si pomohli a musím pochváliť personál, ktorý nás čakal s večerou a to už bolo naozaj veľa hodín. Cesta naspäť na gazdovský dvor a ubytovanie sa, zážitok ktorý treba znova prežiť.

Ráno, krásne slnečné, zážitky o tom ako v noci ručali jelene, no slovom sa to opísať  nedá. Sťahujeme sa späť na Zbojskú, kde je pre vyvolených sprcha. Vzápätí malá exkurzia na výrobu syrov v syrárni. Snažím sa všetkým vysvetliť, že síce ideme do Čertovej doliny ale tie laná budeme používať niekde inde. Ticho, strach to je to, čo sa mi na nich páči. Zas niečo nové, na čo budú spomínať ešte dobre dlho. Hovorím im tu, ste išli večer s čelovkou na hlave. Všetci krútia hlavami, že tu? Skaly, útesy, potôčik, zaujímavé stromy, hovorím pozor na nohy, ak tak sa zastav a tak kukaj na naozaj krásny kus prírody. Čertova dolina je niečo fakt neskutočné . Prichádzame k mostu, každého vediem rovno do stredu, tu sa kuknete, tu pôjdete dole, nič to nie je treba dávať pozor, už viacerý pri tomto športe zomreli. Strach, ktorý im zvieral hrdlo nedokázal povedať slovo, ani to, že to bude dobré ani to, že ja nejdem, jednoducho sila v zápästí, ktorá zvierala zábradlie, nepustila. Lano, ktoré vyselo z výšky 33 metrov bolo v tom momente oveľa ale oveľa vyššie. Krátky brífing o používaní lana, osmy a sedačky. No čo vám poviem, našli sa odvážlivci a začalo sa dobrodružstvo. Po čase vysel na lane každý.

 

Obedy sú vždy v tábore. Pani kuchárka varí výbornú stravu, k dispozícii je i dupla. Zvyčajne je kurací rezeň s kašou, kuracie pečené stehná s ryžou, mäsové rizoto, puding a jogurt, ak deti chcú.

Večera, hneď v prvý deň na večeru pokiaľ to počasie dovolí sa deťom rozdá múka v hrnčeku, soľ voda a každý si musí vymiešať a vyvaľkať placku, ktorú si potom upečú nad pahrebou na platni ako posúch. No musím povedať, že som už videl hocičo, ale toto nemá chybu tie tvary, tie zvedavé oči kedy sa to upečie ako to chutí a tak. Už založiť oheň si žiada dosť veľa námahy, pretože nie je oheň ako oheň a ak sa má niečo piecť nemôžeme to predsa jesť zhorené, treba správnu pahrebu. Najbežnejšie sa v Adrenaline pečie krkovička na rošte, živánska kapsička v alobale, ryby na platni a špekačky. Všetko sa robí pod dohľadom, nestane sa, že dieťa dostane surovú stravu. Dbáme však s inštruktormi na tom, aby dieťa malo pocit, že si to upravili a upiekli sami.

Raz za turnus sa stravujeme na večeru na kolibe, kde si deti dávajú palacinky a bryndzové halušky s kofolou.  Všetko podľa vlastného výberu, videl som aj hranolky a zmrzlinový pohár. Strava tu je z dôvodu ak sa neskoro vrátime z programu.

Vždy je tu možnosť, ak je dieťa rozmaznané zo začiatku mu spravíme na kolibe palacinky, no davová psychóza nepustí a rýchlo sa začlení do davu medzi ostatné deti a prestane byť vyberavé. Tu však musím pripomenúť, že treba skontrolovať, čo má dieťa pobalené pred odchodom do tábora, pretože hlavne staré mamy pribalia do toho malého vaku veľmi veľkú cukráreň.