Je pravda že je zamračené ,tak ale naobliekaný akoby malo snežiť to zas nie. Vysvetľujem priateľom z Belgicka. Ak videli niečo vysoké, tak asi vysokú budovu v centre Bruselu. Vybral som si pre nich Hradovú a Fabovu hoľu a to v jeden deň. Nebolo vidno ani zástavu z námestia Tisovca. Všetko bolo zahalené hmlou, alebo oblakmi. Hmmm, kukám na chlapov ako šľapú za mnou, po 10-tich minútach ledva dýchajú, potia sa, je im teplo, keď vyzliekajú bundy tak sú potom mokrí. No každopádne to majú ťažké , zaujímavé,no a viem si predstaviť aký vnútorný dialóg majú v hlavách. Povedal som im, nech si nechajú suché veci na prezlečenie v aute, že budú mokrí. Niektorí poslúchli, no neverili mi veľmi . Hradová boduje na každom kroku, výhľad je mizerný ale skaly sa im páčia. Snažím sa im ukázať ako sme vysoko a hádžem skalu, ticho. Dlho ticho . No myslím že pochopili, že ak spadnú, tak spadnú naozaj a darmo sú na kurze prežitia. Ak spadnú bude to bolieť . Predstavte si že zafúkal vietor, odkryli sa oblaky, a keď zbadali tú výšku a to kde sú sa zrazu nalepili na skaly. Híkali a híkali , no jednoznačne to bolo krásne . Boli aj takí, že po zistení výšky ani tam ani tam, ale po chvíľke dohovárania a rozprávania rozprávok z mojej strany aj skala zmäkla . No musím ich pochváliť taký dobrý team som už dávno nemal. Každý s každým spolupracoval. Dole kopcom sa šlo už dobre. Jeden z nich sa aj rozbehol , páčilo sa mu to. Veľmi. No mali ste vidieť jeho výraz, keď prišiel na to, že nevie zabrzdiť. Hradová je naozaj strmáááá. Chcel sa ma chytiť, no nechcel som s ním spadnúť, tak som sa mu uhol. To aby sme nespadli dvaja. Takú „papuľu“ hodil ako svet. Ešte aj doktor ho kriesil. Keď už sme boli v Tisovci, všetci spokojní kde boli a ako vysoko, no a tak tá radosť, to všetko čo dokázali. No trocha som im dal oddych, kúpil kávu, kofolu a vysvetlil že ideme ešte na iný kopček trocha vyšší . Viete oni bývajú prevažne do 100 metrov nad morom a keď som povedal že teraz to bude 1439m/m tak sa aj potešili. To ale netušili že sa pôjde pešo a nie lanovkou. Každú chvíľu padali otázky “ už sme hore“ ? No tak to ste mali vidieť. Ešte aj dážď do toho všetkého. Fantázia. Tá radosť pri dobití vrcholu, tie objatia , víťazoslávne postoje pri fotografiách. Je to niečo čo treba vidieť , mal som z nich väčšiu radosť ako oni zo mňa. No cestou dole sme sa zastavili pri prameni Rimavy , tú som im skôr ukázal v meste .Hovoril som im že pôjdeme ku prameňu tohto tu čo mám vedľa plota. No a samozrejme bolo sa ešte treba „dotrepať“ ešte dole . Pôvodne som mal byť alebo hrať raneného aby ma zniesli dolu ako súčasť výcviku, ale keď som ich videl polomŕtvych nedokázal som im to urobiť . Ani ranených nebolo treba hrať, ale o to tu išlo .Ukázať im, na čo majú a ako sa budú správať ich kolegovia v ťažkých situáciách . Teambuilding ako stvorený, musím ich pochváliť držali sa. Naozaj praví bojovníci.
Autor: Ladislav Házik
Najnovšie komentáre